Návrat do školy bez stresu: Psychologička radí, ako pomôcť deťom zvládnuť zmenu po prázdninách

Návrat do školy či škôlky môže byť pre deti aj rodičov zdrojom napätia. Ako zvládnuť prechod z voľného režimu prázdnin späť do každodenných povinností? V rozhovore vám psychologička, Mgr. Mária Spodniak Červenáková, prezradí praktické tipy, rituály a malé triky, ktoré pomáhajú deťom cítiť sa bezpečne, zvládať separačnú úzkosť a dokonca sa tešiť na nový školský rok.

Leto sa končí a mnohí rodičia (aj deti) začínajú cítiť jemné napätie z návratu do škôlky či školy. Ako vnímajú tento prechod deti zo psychologického hľadiska?

Pre deti je prechod z prázdninového módu „značnej slobody“ späť do školy či škôlky niečo, ako keď vám v nedeľu večer skončí váš obľúbený film a vy si uvedomíte, že zajtra ráno zazvoní budík ešte pred šiestou... Zo psychologického hľadiska je to zmena jednak prostredia, rytmu, ale aj očakávaní. No a každá zmena so sebou prináša nielen vzrušenie, ale aj miernu neistotu. Menšie deti môžu byť citlivejšie na separáciu, tie staršie zasa riešia, ako zapadnú medzi spolužiakov, či zvládnu „haldu“ nového učiva, nových predmetov. Tu je kľúčové uznať ich pocity - nie zľahčovať, ale ani dramatizovať. 

Ako to vyzerá u vás doma? Máte aj vy s deťmi nejaké osvedčené rituály alebo zvyky, ktoré vám pomáhajú zvládnuť návrat po prázdninách?

U nás doma funguje „plánovač drobných radostí“, napríklad raňajky podľa želania (aj keď to znamená lievance v pondelok ráno), spoločný výber oblečenia a večerná rozprávka o tom, čo nás čaká nasledujúci deň. Na každý týždeň si tiež napíšeme niečo, na čo sa tešíme, aby sme videli, že život po lete má stále svoje čaro. A funguje to aj na mňa, lebo keď viem, že ma v piatok čaká káva v pokoji, prežijem aj pondelkové búrlivejšie ráno 😊.

Kedy je vhodné začať dieťa na návrat do školy/škôlky pripravovať? A čo konkrétne to obnáša?

Ideálne už týždeň/dva pred začiatkom školského roku. Nie však formou „odpočítavania dní do dňa D“ ako pred nejakou operáciou (nechceme zo školy/škôlky robiť „strašiaka“), ale jemne, citlivo, s rešpektom. Pomaličky meníme spánkový režim, posúvame ranný budíček, večierku, rozprávame sa o kamarátoch a učiteľoch v škole/škôlke. A hlavne, pozeráme sa na návrat do školského prostredia ako na niečo pozitívne, nie ako na „koniec sveta“.

Čo by ste odporučili rodičom - ako môžu deti podporiť, aby sa na nový školský rok dokonca tešili?

Ako som už vyššie spomínala, spájať školu s pozitívnymi skúsenosťami, a síce s kamarátmi, hrou, novými zážitkami. Pridať k tomu drobné radosti, ako napríklad nový peračník, obedár, fľaša na vodu, ktorú si detí samé vyberú. Možností je neúrekom. Pomôcť preklenúť prvé dni môže aj tzv. „slávnostný týždeň návratu do školy/škôlky“, kedy každý deň čaká dieťa doma malé prekvapenie, napr. u nás to býva spoločná hra (podľa výberu dieťaťa), spoločné pečenie pizze či obľúbeného koláčika/palaciniek, spoločná prechádzka na zmrzlinu, či poobedný výlet k rodine. Deti sa na takéto maličkosti vážne tešia, a preto je dôležité na ne nezabúdať.

Akú rolu zohráva otvorená komunikácia o očakávaniach? Mali by sa rodičia o škole rozprávať s deťmi preventívne, alebo počkať, až keď samy začnú klásť otázky? 

Som za „jemnú“ prevenciu. Nie vo forme prednášky, ale rozhovoru pri hre alebo počas cesty autom. Napríklad: „Na koho sa v škôlke tešíš?“ alebo „Čo by si chcel, aby bolo tento rok iné?“ Tak dieťa cíti, že ho počúvame a máme o jeho pocity záujem. A keď sa téma prirodzene otvorí, už má pocit, že je to bezpečné prostredie, kde sa môže otvoriť – kde môže hovoriť.

Veľmi aktuálnou témou je separačná úzkosť, najmä u mladších detí. Čo môžu rodičia robiť, keď dieťa ráno nechce ísť do školy, prípadne plače?

Zachovať pokoj (viem, ľahšie sa hovorí, keď máte v ruke kávičku, ako keď držíte uplakané dieťa). Rozlúčka by však mala byť krátka a láskavá – pusa, objatie, možno tajný „high five“/“ťap“ rituál (toto je naše každoranné kombo). Dlhé vysvetľovanie a presviedčanie často zvyšuje úzkosť a býva tým pádom kontraproduktívne. Nám pomáha pripomenúť synčekovi, že ho poobede čaká niečo príjemné (napr. malé prekvapenie) a samozrejme, následne je nutné dodržať slovo. A taktiež sa večer k ťažším ránam nevracať výsluchom, ale nechať dieťa spontánne rozprávať.

Existujú nejaké praktické tipy alebo aktivity, ktoré pomáhajú deťom cítiť sa v škole či škôlke bezpečnejšie a istejšie?

Áno, samozrejme, akýsi malý „talizman“ (mini plyšák/mojkáčik, či iná obľúbená hračka), ktorý im pripomína domov. Rovnako aj jasná dohoda: „Prídem po teba po olovrante.“ A večer doma zachovať rituály - spoločná večera, rozprávka, objatie. Tieto opakujúce sa momenty sú pre deti akýmsi „majákom istoty“.

Po voľnom letnom režime je návrat do pravidelného denného režimu náročný pre deti aj rodičov. Ako by ste odporučili nastaviť rutinu, aby to nebol šok?

Ako som už tiež vyššie uviedla - postupne. Už v polke augusta začíname chodiť spať skôr, skôr aj ráno vstávame, raňajkujeme doma (nie po ceste do auta), deň má opäť „kostru“ - respektíve štruktúrovanejší režim. Zároveň doň vkladáme aj „malé radosti“, aby sa rutina nestala synonymom nudy.

Ako môžeme deťom pomôcť zvyknúť si opäť na ranné vstávanie a večerné ukladanie? Má zmysel začať s „tréningom“ pár dní vopred? 

Áno a zachráni vám to nervy 😊! Posúvame čas spánku postupne, denne napríklad o 15 minút a pridávame drobný ranný rituál s nádychom zábavy, napr. tanečný budík. Verte mi, funguje to lepšie, než päťkrát opakované „vstávaj“!

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí majú pocit, že to nezvládajú? Že ich dieťa plače každý deň a im z toho puká srdce?

Že je to úplne normálne cítiť sa takto. Že nie sú sami. A, že väčšina detí sa adaptuje rýchlejšie, než si myslíme, aj keď prvé dni vyzerajú nekonečne. Dôležité je držať hranice s láskou a veriť dieťaťu, že to zvládne. Deti si našu vieru požičiavajú, kým si nevytvoria svoju vlastnú.

Máte nejakú obľúbenú myšlienku alebo pravidlo, ktorého sa ako psychologička a mama držíte, keď ide o veľké zmeny v živote detí?

„Malé kroky vedú k veľkým zmenám.“ Nesnažím sa, aby bolo všetko hneď dokonalé, stačí dnes urobiť jeden krok správnym smerom. A verím, že aj vtedy, keď to vyzerá náročne, sa dieťa učí odolnosti, ktorú raz využije v oveľa náročnejších situáciách vo svoj prospech.